Karl Bienert ml., vtedy už majiteľ libereckej firmy Karl Bienert & Sohn, kúpil v roku 1882 pradiareň bavlny spoločnosti Bratři Cordellové v Bílom Potoku (založenú pred rokom 1862) a prestaval ju podľa plánov staviteľa Josefa Neissera.
V roku 1902 jej vybavenie modernizoval a spracovával česanú a vigoňovú priadzu. Továreň vyhorela v noci na 6. februára 1913. Nové železobetónové továrenské budovy boli postavené podľa projektu Heinricha Ziegera z júna 1913. K štvorpodlažnému bloku pradiarne je na južnej strane pripojená turbínová hala a na západnej strane strojovňa s kotolňou. Pozdĺž severnej fasády sa nachádza schodisková veža s vodnou nádržou.
Samostatne stoja skladové budovy severne od pradiarne a trháreň východne od nej. Inštalovaný bol protipožiarny sprinklerový systém a parný kotol firmy Breitfeld-Daněk, (...) ktorý v roku 1926 posilnili dve nové Francisove turbíny značky Voith. Architekt Heinrich Zieger navrhol fasády továrne vo svojej typickej žlto-šedej farebnej kombinácii. Emil Bienert tu prevádzkoval spracovateľský závod textilného odpadu, ktorý spracovával produkty z okolitých trhární.
Po roku 1948 sa továreň stala súčasťou n. p. Fryba, neskôr n. p. Bytex. V rokoch 1990–2001 tu pôsobila spoločnosť Mykana, a. s. Areál následne zakúpil súčasný majiteľ, ktorý tu zriadil reštaurátorskú dielňu historickej techniky a Jizerskohorské technické múzeum.
V bývalej trhárni bola nedávno otvorená sezónna kaviareň. Autenticky zachované budovy s cennými zbierkami historických textilných strojov a leteckej techniky sú už viac ako dvadsať rokov vyhľadávaným turistickým cieľom. Príležitostne sa tu organizujú rôzne kultúrne a spoločenské podujatia.